Moja diagnóza je jasná. Maturita. Toto slovo sa mi stalo osudným, snáď ako nikomu inému, koho som poznal. Pomyslenie na túto záverečnú skúšku rozožiera tie zbytky môjho už beztak chorého tela. Stal sa zo mňa nepríjemný, zatrpknutý a v duši už starý muž. Rád by som sa nazval chlapcom a rád by som ním bol. Teda aspoň teraz. No bohužiaľ musím niesť zodpovednosť za svoje skutky. A tie sú strašné, a v niektorých prípadoch myslím, že až neodpustiteľné. Som nepríjemný na svojich priateľoch, na rodinu a predovšetkým na svoju lásku. Nie som slepý, aj keď sa tak správam. Veď moje oči vidia veľa, no môj rozum to nechce akceptovať. A takisto moje okolie si uvedomuje, že moje správanie sa zmenilo. A následky? Odcudzenie. Vo svojom vnútri som sám. Degradujem na okolitý svet a utiekam sa do pesimizmu a samoty. Mám obrovský strach z nasledujúcich pár dní. Môj strach sa často mení v zúfalstvo, pretože si neviem rady. No v zapätí mám zas obrovskú nenávisť v srdci. Som odhodlaný všetko prejsť a zničiť. Poraziť svojho nepriateľa, vrátiť všetko do svojich koľají a byť opäť aspoň trochu šťastný.
Zúfalstvo v mojej duši sa raz pominie. Len dúfam, že to bude skôr, ako celý môj život bude v troskách a to, čoho sa najviac obávam sa stane skutočnosťou. Stratím svoju lásku, a tým časť zo svojho života. Pretože čo je človek bez lásky? Iba inteligentná bytosť.
